Toto som povedala v sobotu na Ústrednej rade členom SDKÚ-DS; možno to zaujme aj Vás.
Je pol roka po voľbách…. Učitelia sa síce vyhrážajú štrajkom, ale inak je na Slovensku, zdá sa, pokojne. Aj keď ekonomická neistota pretrváva a medzi ľuďmi cítiť obavy z toho, čo bude. Na rozdiel od nás, politikov, sa však ľudia až tak o politiku a verejný život nezaujímajú. Zariaďujú si svoj vlastný život, aby prekonali túto - ekonomicky nie jednoduchú dobu - s čo najmenšími stratami. Asi je to prirodzená a primeraná reakcia ľudí na vzniknutú situáciu. Zvlášť, ak sú zmierení s tým, že potrvá ešte niekoľko rokov.
Ale predsa, skúsme si povedať, ako vyzerá Ficova vláda z pohľadu voličov. Našich – bývalých – voličov.
Neľavicoví/pravicoví voliči nie sú nadšení vládou jednej strany. Ich očakávania vo vzťahu k vláde sú ale realistické. Uvedomujú si, že sa treba vyrovnať s krízou. Vedia si predstaviť, že by sa to dalo robiť lepšie, ako to robí vláda jednej strany, ale - ako hovoria niektorí - čakali aj horšie. Vláda zatiaľ neurobila nič, čo by pravicoví voliči neočakávali, sľubom R. Fica pred voľbami neverili, takže nie sú prekvapení ani z devastácie druhého piliera Vidno to aj v na reakciách. Na zásahy do druhého piliera za prvej Ficovej vlády reagovali oveľa silnejšie ako dnes.
Opatrenia, ktoré vláda robí, sa ešte v reálnom živote zásadne neprejavujú. Vláda zatiaľ nemá žiaden veľký škandál. R. Fico vládne marketingovo pomerne dobre. Od volieb znižuje latku očakávaní, že bude rýchlo lepšie. Vzbudzuje obraz, že vláda robí, čo môže. Prostredníctvom rôznych platforiem (napr. Rada solidarity a rozvoja) komunikuje a „akože“ vťahuje do rozhodovacích procesov dôležité záujmové a spoločenské skupiny. R. Ficovi sa zatiaľ darí nastavovať očakávania tak, aby znižoval riziká frustrácie, otupoval obavu z vlády jednej strany uspokojovaním drobných potrieb záujmových skupín (vrátane tretieho sektora), čím zmenšuje riziko, že sa otvorene postavia proti jeho vláde. A naďalej pritom ťaží z nekonsolidovanej opozície, ktorú otvorene ponižuje vždy keď má príležitosť.
R. Ficovi darí robiť vládnu politiku aj bez toho, aby ju musel jasne pomenovať. Nemá žiadny „plán“ budúcnosti Slovenska. Jeho politika je skôr politikou ad hoc riešení pre vysporiadanie sa s momentálnou situáciou. A tieto ad hoc riešenia len vo finálnej podobe koriguje podľa svojho ideologického základu. (Lebo R. Fico má svoj ideologický základ a drží sa ho).
Ak to mám zhrnúť, v spoločnosti nevládne žiadna „antificovská“ atmosféra. Kedy a v akej miere sa to zmení, ťažko predvídať. Určite sa skôr či neskôr začnú prejavovať aj negatívne dopady konsolidácie, predovšetkým na strednú vrstvu. Závisí to aj od toho, či sa vláda vyhne veľkým škandálom, resp. ako razantne a účinne sa s prípadnými škandálmi R. Fico vyrovná. Určite svoju úlohu zohrajú aj vonkajšie okolnosti najmä ekonomický vývoj v Európe, a aj to či budú nutné ešte dramatické škrty alebo nie.
Signály antidemokratických tendencií, tiché prikrytie status quo v justícii a na prokuratúre, nefungujúce inštitúcie, či stav korupcie si voliči uvedomujú, hnevá ich tento stav, ale ani to dnes nie je téma, ktorá by hýbala Slovenskom. Ľudia za tento stav vinia všetkých politikov a neočakávajú zmenu od nikoho. Voliči sa utiahli do súkromia. Zopár ľudí mi povedalo, že im toto utiahnutie do súkromia pripomína atmosféru 70-tych rokov. Neviem to posúdiť, bola som malá.
Je pol roka po voľbách.... Pre opozičného politika čas trénovať vlastnú trpezlivosť.
Ale aj čas povedať si, ako vyzeráme z pohľadu neľavicového/pravicového voliča. Pre budúcnosť, ak v nej chceme ako politici hrať nejakú rolu.
Opozícia ponúka svojim voličom naďalej podobný obraz ako pred voľbami a po voľbách. Päť, či už pomaly šesť, (alebo sedem?, neviem), opozičných subjektov si konkuruje. Lídri, či potencionálni lídri si konkurujú. V záujme vlastného prežitia každá strana hrá na seba a tento „konkurenčný“ tlak bude stúpať rastom strán a platforiem. Jednotlivci vo vnútri pravicových strán, v záujme vlastného prežitia, hrajú tiež na seba. Zákulisie fičí na plné obrátky (medzi stranami aj v stranách). Stále sa zaoberáme sami sebou.
Bez ohľadu na stratégie strán, bez ohľadu na to, čo kto hovorí nahlas, ambíciou pravicových strán dnes akoby nebolo poraziť Smer, ale dostať sa vôbec do parlamentu vo voľbách 2016 a, u tých ambicióznejších, mať najviac spomedzi pravicových strán. Keby to tak nebolo, správali by sa inak.
Plusom pravicových vlád v minulosti, lídrovaných SDKÚ-DÚ bolo práve to, že ponúkli pre Slovensko budúcnosť, modernú budúcnosť v Európe. Tieto očakávania dnes pravicové strany nenapĺňajú. Nie, opozičné strany nemusia mať pol roka po voľbách hotový program. Dnes musí Róbert Fico ukázať, čo vie. Tu nevidím jadro problému. Jadro problému vidím v tom, že pravicové strany dnes ponúkajú obraz, že na to ani nemajú, aby ponúkli pre Slovensko budúcnosť. A dôveryhodnú alternatívu vládnutia. A že sa nepoučili z volieb.
Ďalšie trieštenie pravici nepomáha. To je fakt. Ale … povedzme si pravdu.
„Úspech“ I. Matoviča s projektom Obyčajných ľudí a nezávislých osobností vo voľbách bol výsledkom neschopnosti štandardných politických strán, ako aj nováčika SaS, ponúknuť svojim voličom dôveryhodnú alternatívu vládnutia. Neviem, či bude projekt D. Lipšica úspešný alebo nie. Ale viem, že ho nemôžeme viniť z trieštenia pravice. To, že existuje priestor, aby takéto projekty vznikali, je vina naša, nás „štandardných pravicových strán“. Správame sa v stranách ešte stále tak, že vznik takýchto projektov vlastne sami provokujeme.
Dvadsať rokov platí, že neľavicových/pravicových voličov je zhruba rovnaký počet ako ľavicových. Nič sa nezmenilo ani po posledných voľbách. Celého pol roka má tzv. pravica spolu okolo 40 percent. SDKÚ-DS, KDH a Most-Híd spolu okolo 23 percent. So SaS 30 percent, maximálne. Konštatne. Prelieva sa to medzi nami (a ja som rada, ze tentokrát v prospech SDKÚ-DS). Ale … ring je voľný. V hre je 15 percent. Zákony trhu platia aj tu. Tam, kde je nepokrytý dopyt, skôr či neskôr, príde ponuka, ktorá sa ho pokúsi uspokojiť. Pokusy o nové strany a platformy sú dôsledok, nie príčina.
Áno tvrdím, že sme sa nepoučili, my “štandardné pravicové strany”. Pomôžem si príkladom. Začína sa hovoriť o prezidentskom kandidátovi. Štandardné pravicové strany sa vraj začali na túto tému rozprávať. Áno, mali by mať spoločného kandidáta. Dopyt po spájaní, ale aj pravidlo zdravého rozumu tak velí. Ale métou nemôže byť len samotná existencia spoločného kandidáta. Ak to bude zasa raz jeden handel, ktorého výsledkom bude nezvoliteľný kandidát, je to len zle. Prezidenta volia ľudia. Dnes nie je doba, ako keď sme volili prezidenta Schustera v postmečiarovskej emócii. Nestačí, že tri strany ukážu prstom na jedného človeka. Dokážeme, že rozumieme voličom? Dnes to pýta veľkorysosť, možno nové spôsoby, verejné otvorené primárky, dajme priechod nápadom. Keď bude méta len dohoda na kandidátovi a cez handlovanie uspokojenie niektorých straníckych záujmov, výsledok bude ten, že priestor štandardných strán sa nezväčší a ring zostane aj naďalej voľný pre rôzne projekty.
To isté platí pre župné voľby.
Je pol roka po voľbách. Pre opozičného politika čas trénovať vlastnú trpezlivosť. A robiť, kontrolovať vládu a hľadať a predkladať vecné riešenia. Ale alternatívu netvorí len program. Preto by sme nemali trénovať trpezlivosť našich voličov. Už si to nemôžeme dovoliť.
